NAMIBSKOU PÚŠŤOU

Z národného parku ETOSHA sme pokračovali do národného parku NAMIB-NAUKLUFT. Išli sme dva dni a museli sme prejsť okolo tisíc killometrov. Spali sme v pobrežnom meste Swakopmund. Scenérie jednej z najstaršich púští boli úchvatné. Prechádzali sme polopúšťami, pieskovými dunami, skalnatými náhornými plošinami a priesmykmi vysokých hôr. Čas od času sme križovali vyschnuté korytá roky netečúcich riek. Jedenkrát nás prekvapili drobné jazerá priamo medzi dunami. Popri ceste sa nám príslušníci miestmych etník pokúšali predať rôzne doma vyrobené výrobky. Prekročil som obratník Kozorožca. To všetko preto aby sme sa dostali k bránam ikonickej púštnej oblasti s červeným pieskom. Extrémne sucho je spôsobené dvoma dôvodmi. Prvý je, že východné vetry z Indického oceánu strácajú svoju vlhkosť pri prechode cez Dračie hory. Druhým dôvodom je, že prevládajúce juhozápadné vetry ochladzuje Benguelský prúd a vytvára pevninový prúd studeného vzduchu, ktorý sa stretáva s teplejším a ľahším vzduchom z povrchu. Táto inverzia zabraňuje klasickému stúpaniu chladného a vlhkého vzduchu a nevytvárajú sa oblaky.  

Zopár šialencov to skúšalo bicyklami. Tristo metrov za nimi ale išiel sprievodný voz.

ženy kmeňa Herrero.

 

 

 

 

Ženy a muži kmeňa Himba.

 

 

 

 Plameniak ružový

 Ženy a muži nášho kmeňa.

 

 Solitaire motorest

Prehľad úhrnných ročných zrážok v miestnej púšti.

 

 Sesriem canyon

 

Konečne červené duny na obzore

 

 

 

PRI NAPÁJADLE IV

Keď sa sprievodca a vodič nášho kamiónu Gabriel zdôveril, že by chcel vidieť Leoparda ako svoje osobné "totemové" zviera, bol som spokojný. Snáď urobí všetko preto aby tomu tak bolo. Zároveň sa nás všetkých opýtal čo si od návštevy NP Etosha sľubujeme a čo by sme chceli vidieť. Odpovedal som mu nemenej náročne. Biele slony. Len sa pousmial. O deň a pol neskôr sme už mierili k bráne národného parku a čakalo nás posledné napájadlo. Už zdiaľky bolo vidieť biele obry savany. Bolo ich päť. Dospelé samce. Mohutné hlavy a kly. Bolo vidieť, že inak samotárske samce sa tiež stretli po nejakej dobe. Približovali sa opatrne. Postávali. Kývali hlavami. Pokročili bližšie. Keď sa stretli jemne sa dotýkali a hlboko bručali. Potom spolu prišli až k vode. Napájadlo sa skladalo z dvoch častí. Hore bolo drobné jazierko s "pitnou" vodou. Tam spôsobne ponárali choboty a pili čerstvú vodu. Pod ním bolo väčšie rozbahnené. Minerálna kaša v ňom bola šedá. Slony sa ňou celý postriekali a boli tiež bežne šedý. Časom. Keď sa slnko oprelo do ich obrovských tiel. Vyschli. Stal sa zázrak a obeleli.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

PRI NAPÁJADLE III.

Kameň na kameni. Taká bola situácia okolo ďalšieho napájadla, ktoré sme objavili v buši. Nebolo jasné, či zvieratá v okolí čakajú na možnosť sa napiť, či už pili alebo odchádzajú bez dúška vody. Blízko vody totiž spal samotársky lev. Určite nebol veľmi obľúbený.

 

 

 

 

Nosorožec dvojrohý si však z neho veľa nerobil. Pokojne prišiel k vode a napil sa.

 

 

Potom odstúpil od vody. Zdalo sa, že odíde preč. Na moje šťastie si to ale rozmyslel. Znova sa otočil k vode a vkročil do jazierka. 

Vrteľ sa dookola. Očividne si hľadal miesto, kde sa zvalí.

Prichytil som sa, že si len tak pre seba mrmlem: Ľahni si! Ľahni si!

 Najprv chodil po plytkej vode opatrne ale potom začal prednými nohami vykopávať vodu na spodnú stranu hrubého krku. Ochladzoval sa.

 

Konečne si sadol.

 Hneď na to aj ľahol:

 Hneď sa však postavil a presunul sa na nové miesto. Možno ho na citlivé miesta tlačil nejaký šuter pod vodou.

Tam sa zvalil znovu. Namočil si ľavý bok a potom už len rovno ležal.

 

 

Asi mu stačilo kúpania a tak vyšiel z vody. Nečakali sme čo bude ďalej a pokračovali sme v ceste.

Pre mňa to bol výnimočný zážitok. Vždy, keď mám možnosť pozorovať nosorožce, prenesie ma to do "Jurského parku ". Vtedy kráčali po savanách podobné rohaté ozruty.