JEDEN DEŇ V DUDÍNE

Zastavili sme sa na jeden deň vo zverníku Dudín. Ráno po prebudení sa v hotelovej izbe som sa pozrel z okna s cieľom skontrolovať počasie a možnosti. Päťdesiat metrov od hotela priamo pod mojim oknom sa pásol pekný daniel. Obliekol som sa a o päť minút som sa už zakrádal okolo hotela.

Keď som míňal správcove auto, pristihol som jeleňa Ruda ako mu vyžiera repu priamo z korby auta.

Keď ma zbadal, robil sa, že nič, že on muzikant.

Ja som pokračoval v plížení využívajúc terénne nerovnosti. Dostal som sa k Danielovi škvrnitému asi na 20 metrov. Nevedel o mne. Prakticky ani nezdvíhal hlavu z trávy. Cvakol som jedenkrát a konečne som ho zaujal. Trochu zapózoval a odbehol k lesu.

 

Raňajky boli diétne. Jaternička a klobáska z diviaka pripravené pani Jankou sa kĺzali samé dolu hrdlom. Fero sa s touto diétou stretol prvýkrát a ani sa nestihol oblizovať a len potichu gúľal očami.

Potom sme vyrazili do východnej časti zverníka. Hneď zo začiatku dopoludňajšej túry sme videli druhého miestneho exota. Myslím, že sa volá Mišo alebo Miša. Je to výsledok kríženia divokého kanca a domácej svine.

Na lúke sme zbadali mamu srnku so srnčaťom. Nechali nás prísť k sebe asi na 100 metrov. Potom Fero ťukol statívom a boli preč. Všetci sme urobili začiatočnícku chybu. On len so srnkou. Ja s medveďom. Hlavu som si búchal podstatne dlhšie.

V porovnaní s októbróvou návštevou už prevláda na lúkach a v lese hnedá a žltá farba. Len kosené a spásané lúky sa ešte ako tak zelenali. Príroda sa už pomaly ukladá. Ako sme prechádzali jednotlivé lokality, na horizonte sa ukázala ďalšia srnka a aj líška.

Lístie pod Ferovimi nohami šušťalo ako divé. Vysvetloval som mu, že musí chodiť ako bocian a nepozerať na to, že pri tom vyzerá ako pako. Z chodenia po chodbách si navykol ťahať päty za sebou. Z toho dôvodu som to jeho šušťanie počul podstatne lepšie ako to  vlastné. Vyšli sme na lúku. Mokrá tráva k nám bola milosrdnejšia. Bola tichšia v chôdzi a ukrývala mladú zranenú líšku. Krívala na ľavú prednú nôžku. Asi ju strelil nejaký ostrostrelec.

Po obede sme vyrazili do západnej časti areálu. V hlbokom poraste nad jazerom sme zazreli tri lane. Sotva im trčali uši. Zvedavo pozerali na votrelcov.

Cestou k posedu, kde sme plánovali posedieť až do západu slnka som vyrušil v vtiahlej zákrute mladého jeleňa. Preskočil cestu jediným desať metrov dlhým a tri metre vysokým skokom kúsok od Fera. Bol to skôr let ako skok. Bližšie o tom plánujem písať v druhom blogu, keď Fero dá súhlas na zverejnenie fotiek. On ho totiž dostal. Ja som ho mal za ohybom cesty a odfotil som len jeho doskok.

Sadli sme si na posed. Mali sme dve hodiny dobrého svetla do západu slnka. Lúka plná hrabošov a myší prilákala líšky a myšiaky. Útoky pozemné striedali útoky letecké. Bavili sme sa fotením líšky a myšiakov a ploskačkou slivovice. Ostrili sme zrak.

 

Sojky na všetko dozerali.

Na ľavo sa zjavili štyri daniele a na pravo dve srnky. Boli však na opačných koncoch lúky v šere hlbokého tieňa. Neoplatilo sa ani zamieriť. Do západu sa neobjavilo nič zaujímavé. Zliezli sme z posedu a vracali sa do hotela. Cestou sme prechádzali cez jednu z lúk. Išiel som prvý a spoza krovia som zbadal jednu laň. Ona ma mňa tiež. 

Vystrčil som hlavu viac a zbadal som ďalšie štyri kusy. Už boli v pozore a čakali čo urobím. Potichu som "zakričal" na Fera. Snažil sa ešte tichšie priplížiť.

 Keď prišiel ku mne už bolo celé stádo v pohybe.

Na šťastie nevbehli do lesa hneď ale sa na konci lúky zastavili. Postáli a zapózovali a až potom vošli do lesa. Statný vodiaci jeleň sa volá Pišta a parohy má skutočne kráľovské. Svetlo už nebolo nič moc. Tmavý look fotiek však vôbec neprekáža. Práve naopak.