Ako som už spomínal, dostávali sme celé dva týždne emailom fotografie medvedíc s mladými, ktoré zachytili fotopasce v časoch na pozorovanie vhodných . Tomu sa jednoducho nedalo odolať a naše očakávania smerovali len k tým malým mackom. Prvý deň nič a druhý deň dospelý samec. Na tretí deň, v nedeľu podvečer, sme všetci dúfali a niektorí aj otvorene hovorili o stopercentom príchode medvieďat. Nevedeli sme sa dočkať. Okolo piatej sme boli na hornom posede. Usadili sme sa a prichystali techniku. Vietor nebol ani mimoriadne dobrý ale ani najhorší. Medvede majú mimoriadne citlivý čuch a zlého vetra sa vždy najviac obávame. Čakali sme hodinu a pol a zrazu sa objavila medvedica. Išla rovno na jablká.
Postavila sa na zadné a dočahovala jabĺčka. Jedla ich celé ako jednohubky. Neustále vetrila a obzerala sa. Vyzerala, že je nervózna.
Keď bola s ovocím hotová, prešla k zvalenému kmeňu na kukuricu. Začala ju žrať.
V tom Miloš, sediaci vedľa mňa, zašeptal: "Je tam malé" Išiel som si oči vyočiť a nič som nevidel. Zrazu som ho zbadal. Motalo sa mame popod nohy. Čas od času sa mama strhla a okamžite odbehla pár krokov alebo sa postavila na zadné a vetrila. Medvieďa na maminu nervozitu okamžite reagovalo. Lietalo z jednej strany na druhú v snahe vyhnúť sa prípadnemu nebezpečiu. Bolo vidieť, že je dobre vytrénované. Prekvapilo ma, že vzhľadom na vek je veľmi rýchle.
Hromžil som na porast okolo. Medvieďa bolo neustále kryté trávou, listami alebo samotnou medvedicou. Nebolo to pokojné fotenie. Neustále to bol lov na malý čierny blesk dobre sa kamuflujúci v hlbokej tráve . Na dvoch fotkách vyššie a aj na tej nižšie je vidieť, že macko neustále čítal reč matkinho tela.
Konečne drobec vyliezol z vysokej trávy a dostal sa na zvalený peň.
Z Milošovým 500 mm objektívom bolo vidno viac detailov
Pri kmeni sa zdržala 40 minút a potom sa pobrala okolo posedu tesne podo mnou a stratila sa v lese. Stále sa obzerala. Očividne sa bála stretnutia s cudzími samcami. Tie totiž mladé medvede zabíjajú v snahe prinútiť medvedicu páriť sa o rok či dva skôr. Zdalo sa, že nás vôbec neriešila.
Dosiahol som dve ďalšie méty o ktorých som sníval. Mám fotku stojaceho medveďa a malého medvieďaťa. Nebolo by to možné bez agresívneho marketingu, na ktorý v bežnom živote nadávam a snažím sa mu nepodľahnúť. Ďakujem zaň. Aby tej reklamy nebolo dosť tak na všetkých fotkách som medvedici odstránil telemetrický obojok a zelenú značku s číslom dva v uchu. Vyzerá tak viac "wildlife". V budúcom blogu o tom niečo popíšem a uverejním aj neretušované fotky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára