Od návštevy slonieho sirotinca ma odrádzal ešte doma priamo organizátor výletov po Srí lanke. Ako dôvod uvádzal samotný koncept, výčitky na správanie mahútov k slonom, ovládanie zvierat pomocou bolesti spôsobovanej bodcami na najcitlivejších miestach, používanie reťazí na ich kurtovanie, časté dotazy mahútov na dodatočné platby za fotografovanie, dotýkanie sa a kŕmenie. Poslal mi aj odkaz na stránku nadácie BORN FREE, ktorá vo svojej správe popisovala hore menované spôsoby. Bolo to však mnoho rokov dozadu. Najprv som podľahol a výlet si neobjednal. Doma a aj na cestách sme sa stretli s lokálnymi zvláštnosťami týkajúcich sa zvierat. Dostihy, cirkusy, býčie zápasy a podobné zábavky ľudí sú pod drobnohľadom ochranárov a médií. Veľa krát sa tam dejú veci, na ktoré ľudstvo nemôže byť hrdé. Na druhej strane jedinou alternatívou je istá smrť týchto zvierat. No vyberte si. Keď som však bol na mieste, rozhodol som sa, že sa presvedčím na vlastné oči. Sirotinec ako taký musí byť predsa ako inštitút jedinou nádejov pre osirelé divé slony alebo pre zachránené či nechcené slony. V Indií alebo v Thajsku sme viackrát videli podmienky, v ktorých žijú domestikované slony a aj tie divo žijúce v národných parkoch. Dovolím si tvrdiť, že intuitívne dokážem posúdiť ako na tom sirôtky sú. Zakúpil som si lístok a kriticky naladený som vstúpil do veľkého areálu. Kam oko dohliadlo, všade boli slony. Niektoré boli v ohrade. Druhé sa pohybovali priamo medzi ľudmi. A neboli to len siroty v pravom zmysle slova. Teda slonie deti bez mamy. Medzi luďmi sa pohybovali obrovské dospelé slony a aj samce. Tie najväčšie boli sprevádzané síce mahútom ale keby sa rozhodli urobiť zo mňa chutney, nebolo tej sily, ktorá by im v tom zabránila. Fotil som a dával si len pozor aby som nejakého nemal za chrbtom.
Na prvý pohľad vyzerajú slony dobre. Sú dobre živené, aktívne, pohyblivé a relaxované. Žiadne známky pobytu v zajatí. Slony mohli ísť v rámci vyhradeného areálu kam chceli. Dokonca aj medzi ľudí. Po určitej dobe, prekne v kľude ich mahúti usmernili zase tam, kde je minimálne riziko. Preda len tam všade bolo plno detí.
Na tých najväčších zvieratách sme mohli vidieť reťaze a aj mahúti sa k nim chovali dôraznejšie. Bodce však nemuseli používať na tvrdo. Stačilo ho položiť slonovi na kožu a ten vedel, čo má robiť. Je jasné, že to dosiahli tvrdým tréningom a ten bol určite bolestivý. Na nohách a na citlivých miestach však nemali otvorené rany spôsobené bodcami alebo reťazami. Na obrázku hore je vidieť zjazvenie na ľavej zadnej nohe. Otázkou je za akých okolností jazvy vznikli. Počas slonej ruje ( na Srí lanke je to najčastejšie v auguste ) zvanej MUSTH, je úroveň testosteronu v krvi samca taká vysoká, že nevie čo robí. Vybíja si silu na všetkom okolo a neprestane kým neukojí chtíč. To, že má čím ukájať, je vidieť hneď vedľa tej zjazvenej nohy. Mimochodom ťahal "ho" priamo po betóne. Počas tejto doby sa priviazaný slon snaží z reťaze odtrhnúť a môže si spôsobiť rany. Keď však dostane "rozum" rany sa mu prehoja. Pochybujem, že si ich spôsobil počas obdobia bez testosterónu v krvi.
chúďatká siroty
Najväčšou atrakciou je predpoľudňajšie kúpanie slonov v blízkej rieke. Policajt s ampliónom začne okolo desiatej hodiny zavíjať ako skúška sirény civilnej obrany v piatok napoludnie. Všetci vedia, že majú ustúpiť na bok. Dolu k rieke ide totiž ťažká kavaléria.
Ešte v areáli sa slony zoradia do šíku. Prejdu bránou a cez hlavnú cestu a pomaly prechádzajú ulicou k rieke. Obecenstvo v počte niekoľko stoviek ľudí už čaká všade naokolo.
Keby chceli, stačil by krok a sú na nákupoch v blízkom obchode.
Celé kúpanie trvá takmer dve hodiny. Nikde v divej prírode sme nevideli takú pohodu. Divé slony sa väčšinou napijú, zopárkrát sa oblejú vodou a pokračujú ďalej. Priamo do vody vkročia, keď sa cítia mimoriadne bezpečne a sebaisto. Siroty si vodu užívajú dve hodiny každý deň. Mahúti im dokoncia vyčistia kožu pomocou škrabiek vyrobených z kokosových orechov. Sem tam sa im venuje aj odvážny turista. Hotové kúpele.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára