Listnatý les v nízkej pahorkatine obory Bulhary je podstatne priateľskejší k fotografovi v porovnaní s divočinou Poľany. Vyše stometrová dohľadnosť v riedkom lese sľubovala pekné zážitky. Už pri vstupe do lesa bolo počuť ručanie zo všetkých smerov. Stačilo sa ticho prechádzať po lesných cestách. Osamelé jelene bez čriedy sa potuľovali vo všetkých smeroch. Vysoká hormonálna hladina zmenila ich správanie. Neboli vystrašené. Vždy, keď ma zaregistrovali, najprv sa na mňa dlho pozerali a až potom pomaly odkráčali. Žiadny šialený útek alebo beh o život ako v iné ročné obdobia. Súboj sokov som nevidel. Iné to bolo, keď som narazil na čriedu laní. Hladina hormónov im nebráni byť obozretnými. Desiatky pripravených nozdier a očí v snahe ma odhaliť. Tam som musel byť podstatne opatrnejší. Plazenie a skrývanie bolo nevyhnutné. Ak by ma spozorovali, bolo by po fotení. Kríky na okraji lúky boli hustejšie a tak som sa v nich mohol kryť. Akurát včas. Veľkú skupinu laní si na lúku priviedol statný štrnástorák. Pobehoval okolo čriedy a ručal. Keď zacítil plodnú laň, zamiloval sa. Scénar bol rovnaký ako v iných prípadoch. Prilepil sa na ňu a neskončil, kým nedosiahol svoje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára