RUJA V CHKO BIELE KARPATY

Ani nás nenapadlo, že nebudeme musieť zísť z turisticky značkovaného chodníka CHKO Biele Karpaty aby sme nafotili Daniele škvrnité počas ich najobľúbenejšieho sviatku. Oslava testosterónu sa opakuje každým rokom v mesiaci október. Už počas chôdze po asfaltke nás križovali túľajúce sa samce. Značkovaný chodník nás viedol údolím z jednej malej lúky na druhú. Na nich podriemkávali unavení bojovníci a z okrajov lesa si  nás nebojácne na drzovku  obzerali ďalšie kusy. Niektoré sivé so škvrnami a niektoré úplne čierne. Oproti bežnému času daniele značne skrátili útekovú vzdialenosť. Zo stoviek metrov boli zrazu desiatky. Výrazne u nich prevládala zvedavosť nad strachom. Dúfali sme, že neprevládne chuť biť sa. Prišli sme na miesto, kde sa z blízkeho lesa ozývalo rochkanie množstva rujných samcov. Stačilo sa vnoriť do priľahlého hustého bukového lesa sotva 50 metrov a boli sme v centre diania. Desiatky samcov každého veku a množstvo samičiek sa tlačilo na rujovisku. Priamo vo svahu, medzi stromami. Všade bolo množstvo blata a celé okolie smrdelo ich močom. Zvieratá boli vzrušené a vôbec na nás nereagovali. Stáli sme za hrubšími stromami a fotografovali. Čas od času sa na nás niektoré jedince pozreli. Trvalo to od pár sekúnd po pár minút. Tým to ale aj skončilo. Pokračovali v činnosti. Žiadna panika. Žiadny útek. Kráčali a rochkali, sem tam vybehli proti sokovi a občas skrížili parohy v súboji. Súboje sa odohrávali vo všetkých smeroch. Často aj za našimi chrbtami. Vzhľadom na hustotu lesa boli bojovníci vždy prekrytí kmeňmi stromov. Hodinu sme nemali šťastie na súboj s priamym výhľadom. My sme si to užívali lebo ľudský mozog si akciu za stromom domyslí ale na fotke samozrejme stromy zavadzajú a rušia.  Najviditeľnejší súboj je na konci blogu. Aj napriek tomu, že sme nemali dojem vyrušovania, nechceli sme tam byť dlho a ovplyvňovať situáciu. Zbalili sme sa a plný dojmov z úžasného prírodného divadla išli domov. Daniele sa ani neobťažovali. Sotva sa niektoré obzreli a a iné už na nás zabudli.