Keď som sa pripravoval na jednodňové fotenie jelenej ruji na Poľane, rozmýšľal som asi takto: Privezú ma autom a odvedú na miesto. Budem striehnuť v bezpečí vysoko na posede a potom pre mňa prídu. Nechal som preto doma veľký nož, medvedí sprej a dokonca aj baterku. Pri rannom výstupe s ešte zalepenými očami na horný posed na Šafraničke som skoro vypľul pľúca ale prežil som to. Nepovedali mi dopredu, že pôjdem kilometer proti beštiálnemu svahu. Mal som však sprievodcu a potom som sedel v klasickom vysokom posede. Moje predpoklady sa v tomto prípade naplnili. Následne som mal celé dopoludnie pekný výhľad na malé rúbanisko.
Pomaly sa brieždilo. Svetla pribúdalo. Vtáky hýrili aktivitou.
Hlavne Žlna sivá ma potešila.
Svah bol celý v tieni. Po dvoch hodinách sa kríky so šuchotom otvorili a v nich jelenia hlava zňuchávala samice.
Opatrne vyšiel na rúbanisko a začal ručať. Možno si myslel, že lane prídu same.
Chodil hore dolu a stále ručal. Bol som spokojný. Trvalo to hodný čas.
Naozaj prišli. Kde sa vzali tu sa vzali, objavili sa dve lane.
Jeleň odborne pričuchol a vyhodnotil jednu z nich ako planú ale druhá bola asi rujná. Tú prvú obchádzal ako keby tam ani nebola. Do tej druhej sa zbláznil. Začal za ňou chodiť ako zmyslov zbavený. Ona mu sem tam odbehla. Držal sa jej ako kliešť. Behali spolu po svahu. Potom vbehli do lesa. Ak mu ju neprebral nejaký statnejší jeleň, možno sa mu aj zadarilo. Druhá laň sa pásla a pokojne čakala kedy na ňu príde rad. Na poludnie bol kľud. Les stíchol.
Popoludní som mal ísť na tzv. prezidentskú lavičku na druhej strane Šafraničky. Vysadili ma z auta, ukázali mi miesto vzdialené od cesty sotva 100 metrov a oznámili mi, že pre mňa prídu o pol deviatej. Hneď som pochopil, že som pri balení rozmýšľal úplne sprosto. Malo to byť totiž hodinu a pol po zotmení. Prezidentská lavička je naozaj lavička. Človek sedí na fošni s nohami na zemi. Síce so strieškou proti dažďu ale bez stien. V úplnej tme by sa mi zišla baterka a aj sprej. Zatiaľ ma to ale netrápilo. Bolo predo mnou pekné popoludnie a podvečer.
Popoludní sa začali znovu objavovať lane. V hustom lese bolo počuť mohutné ručanie.
Na rúbanisko však prišiel iba mladý jeleň. Bol ticho. Nechcel provokovať. Vedel, že by dostal nakladačku od veľkých chlapcov.
Svetla na rúbanisku pribúdalo.
Okolo štvrtej prišiel pekný dvanástorák. Objavil sa na spodnej časti rúbaniska. Cielil hore a šetril sily. Nešiel rovno proti svahu. Chodil zľava doprava a naspäť. Vytvoril si vlastnú serpentínu. Z času načas zastal a odfukoval. Možno aj počul uzávierku. Mal som pocit, že po mne poškuľuje.
Vyšiel až hore. Bez akejkoľvek akcie sa stratil sa v lese. Škoda.
Západ slnka bol pekný. Zlaté svetlo zalialo protisvah. Moc som si ho však neužil. Blížila sa tma. Minulý týždeň som počúval Jana Nôžku v televíznych novinách, že na Poľane žije 200 medveďov. Moc ma neupokojilo, že štyroch z nich tento týždeň dostali poľovní hostia.
O siedmej bola tma ako v rohu. Čakalo ma jeden a polhodinové čakanie v lese a v absolútnej tme. Kedže píšem tento blog, tak je jasné, že som to prežil. Vždy, keď išiel okolo medveď ( alebo šuchla myška ), tak som začal nahlas hovoriť jednu vetu: Fero, podaj pušku! Krvilačné beštie si to hneď rozmysleli. Fero zatiaľ sedel doma a ani nevedel, že v lese bojuje so šelmami a zachraňuje mi život. Budem ho musieť pozvať na pohárik.
Tma
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára