Minulý rok som k tomu istému jazierku prišiel o dva týždne neskôr a už bolo po všetkom. Jazierko síce bolo plné oplodnených vajíčok ale drvivá väčšina skokanov už bola späť v lese. Len zopár oneskorencov sa ešte nachádzalo na hromadách budúcich potomkov. Písal som o tom v článku na začiatku apríla 2016. Teraz sme prišli v najlepšom. Stovky vzrušených obojživelníkov si v jazierku práve užívalo. Po dlhej zime absolvovali ešte dlhšiu cestu. Už na prvý pohľad toho neľutovali. Nebolo to také organizované ako u ropúch. Tam si samček chytí konkrétnu samičku a idú na to. Skokany to robia v skupine, kde nikto nevie kto to s kým práve robí. Hlavne, že sa niečo deje a počíta sa to len vtedy ak si navrchu priamo uprostred chumáča tiel.
Na ceste k rozkoši musia skokany prekonať listnaté svahy.
Prázdne mláky bez príležitostí.
Diviakmi rozryté hlboké bahniská.
Tiež musia obísť alebo prekonať popadané kmene stromov. Z tých je ale perfektný výhľad na hladinu jazera, kam všetci smerujú.
Tento pohľad musí stáť pre každého nadržaného skokana za milión. Hromada tiel na jednej kope.
Stačí len skočiť a doplávať do centra diania.
Ešte raz sa dobre rozhliadnuť, vybrať si peknú skrumáž a znovu skočiť.
Pomóóóc ! Nevládzem.
Som hotový. Mám dosť.
Ak treba, tak si oddýchnuť. Potom znovu skočiť.
Pribúdajúcim časom sa voda v jazere mení na hustú žabaciu polievku.
Nakoniec si skokany môžu po dobre vykonanej práci s pocitom hrdosti prezrieť výsledok snaženia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára