Na priloženom obrázku je vidieť rozšírenie jednotlivých druhov supov v Španielsku. Jediné miesto kde sa dajú pozorovať všetky druhy je práve v Pyrenejskom predhorí. Preto som aj zvolil za miesto štúdia Barcelonu. Po úvode sme foto techniku prihodili k mäsu a kostiam do auta a na miesto pozorovania sme si to pekne vyšliapali. Trochu sme sa navzájom zoznámili a porozprávali jeden druhému čo vieme o tom čo nás čaká.
Už zdiaľky sme videli asi stovku supov vysoko na oblohe a ďalšie desiatky sediace v korunách borovíc
Po vyložení techniky pred krytmi sa auto posunulo na miesto kŕmenia. Supy už začali pristávať okolo chlapov. Pomaly okolo nich priťahovali slučku. Boli hladné a vedeli, že im nehrozí nebezpečenstvo. Musí to byť hrozný pocit, keď niekde na planine skapínaš a už si tie beštie sadajú okolo teba a čakajú kedy ti budú môcť vytiahnuť hrubé črevo cez riť. Znie to hnusne ale je to presný opis toho čo sa tam dialo. Chuť niečo zožrať bola všade okolo nás. Keď chlapi porozhadzovali mäso a kosti, sadli do auta a zabuchli dvere. Ako zapnutím vypínača sa začalo jedno veľké obžerstvo. Supy sa vrhali jeden na druhého v snahe získať smradľavý kus poriadneho žvanca. Postupne prilietali ďalšie a ďalšie a vrhali sa na voľné miesta v okolí. Zákonite vznikali interakcie. Častejšie boli v rámci druhu ale aj medzi jednotlivými druhmi dochádzalo k potýčkam. Prišli všetky štyri v hojnom počte a tak som si mohol vyskúšať ako sa cítil lev, keď pozeral na sto pásikových zebier v stáde. Obaja sme mali rovnaký problém. Nevedeli sme, ktorú si vybrať. Vrtel som sa na stoličke zo strany na stranu, zhora dolu a mal som pocit, že nestíham v nejakej počítačovej strieľačke. Všade naokolo sa niečo dialo. Letovky ako z rozprávky. Bitky a šarvátky. Zbesilé kŕmenie. Neuveriteľne intenzívny pohyb. Bolo mi jasné, že na toto nie som pripravený.
Po hodine sa to našťastie upokojilo. Vtáky porobili skupinky. Tie nažraté trávili a zvyšok ešte zgúňal čo by si dal pod zub alebo zobák.
Supy tmavohnedé sú riadne obludy. Majú rozpätie krídiel ešte o meter väčšie ako náš Orol skalný
Krkavce pri tých monštrách vyzerali veľmi mierne.
Bradáne žltohlavé žerú iba kosti. Stačilo im počkať, keď z nich ostatné supy poodtŕhajú zvyšky a mali hostinu. Menšie kosti hltali na mieste a väčšie si brali zo sebou na skaly, kde ich zvýšky púšťali a rozbíjali na menšie kúsky. Po žranici zvádzali krásne vzdušné súboje a aj o nich bude ďalší blog
Hrozivý postoj Supa bielohlavého signalizoval jasne: "Ten tvoj kus vyzerá veľmi dobre. Daj mi ho! "
Keď nedal, nasledovala bitka.
Dlhý, úzky a pekne zahnutý zobák Zdochlinára bieleho dovoľuje vytiahnuť chutné kúsky mäska aj z miest na zdochline, kde sa veľké druhy nedostanú. Prakticky zbierali len odrobinky po veľkých.
Naopak tento penis z prasaťa vôbec nevyzeral chutne. Postupne ho nechali všetky druhy ležať tak. Len doňho ďobli a hneď ich striaslo.
V tom zhone sa nestratili ani líšky. Vždy, keď im nízko nad hlavou preletel sup, tak sa strhli. Asi reflex. V priamom kontakte zoči voči sa však rešpektovali. Boli si vedomí, že si môžu navzájom spôsobiť zranenie a o to nestáli.
Postupom času, ako sa návnady míňali, začali vtáky odlietať.
Okolo šiestej večer už na mieste nebol ani jeden. Až vtedy sme mohli vyjsť z krytov. Po šiestich hodinách nepretržitej pozornosti padla vhod krátka prechádzka dolu a siesta pri káve.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára