Prvý sneh sa roztopil ale po sviatkoch prišla obratom nová nádielka. Výzva sa musí prijať. V súčasných klimatických podmienkach nie sú zimné podmienky až takou samozrejmosťou. Keď je pri pohľade z okna vidieť niečo biele, vyrážam do lesa. Najprv do môjho kilometra. Na prvý pohľad je všetko po starom. Teplá jeseň spôsobila, že srnčia zver má dostatok síl. Úniková vzdialenosť je ešte stále vysoká. Zima im sily odoberá a na jej konci budeme môcť srnky pásť rovnako ako po minulé roky. Z ich strany nebude energeticky únosné reagovať na každého psíčkara, cyklistu či bežca útekom. Mestské lesy sú plné ľudí podobne ako aj zveri. Musia sa naučiť spolu existovať. Tú istú situáciu riešia diviaky opačne. Nestresujú sa a nepobehujú kade tade. Nechajú prísť človeka až k ležovisku a keď to inak nejde, potom vyštartujú.
Srna lesná
Mladý Daniel škvrnitý
Strnádka žltá
Sýkorka bielolíca
Ďateľ veľký
Sýkorka hôrna
Sýkorka belasá
Ležoviská diviakov
Z húštiny vybehlo 14 diviakov. Ani jedného som však nezaostril. Hanba.
Črieda danielíc ...
... a jeden polovičný paroháč.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára