Diviaky nie. Pri pravidelnej obchôdzke rajónu som rovno zamieril k ležovisku diviakov. Boli na mieste. Miesto si zvolili a upravili tak umne, že ich nie je poriadne vidno zo žiadnej strany. Hustá spleť konárov černíc vytvorila nad ich hlavami nepreniknuteľnú strechu. Tá bráni svetlu prejsť k prascom. Chodil som okolo a snažil sa ich zamerať. Nedalo sa. Nedali mi šancu a zdrhli opačnou stranou tak, že som ich ani nezaregistroval. Len blatová ryha v snehu mi ukázala kadiaľ bežali. Snáď na budúce.
Fotograf vs diviaky 0:2
Frustrovaný som vystopoval skupinu srnčej zveri. Základ pri ich "pasení" je nedať im šancu na útek. Pri prvom kontakte treba ísť okamžite do sedu. Ak neutečú, polovica roboty je hotová. Počkám. Aby si zvykli na na moju prítomnosť. Po nejakej dobe sa môžem postaviť a začať fotografovať. Nerobiť rýchle pohyby. Keď mi prestanú venovať pozornosť a začnú sa pásť, mám vyhrané. Dolu sú fotografie z takéhoto pasenia. Dve hodiny som sa krokom túlal po lese so skupinou srncov a sŕn. Nechali ma chodiť okolo. Niekedy ma pustili až na desať metrov. Sem tam zdvihli hlavu a zapózovali.
Napokon pokojne odišli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára