V poslednej "reportáži" z bývalej ruskej okupačnej základne som písal o fotografovaní skupiny zubrov, ktoré boli tak láskavé, že nás nechali dve hodiny pokojne fotiť. Teraz bola situácia úplne iná. Navyše, na naše sklamanie, nebol sneh. Po polhodinovom hľadaní sme stádo našli na okraji lesa. Len čo sme vystúpili z auta, naštelovali statívy a fotoaparáty, zubry sa rozbehli. Hlbšie do lesa. V prítmí im to viac svedčí. Musím uznať, že mali pravdu. Slabý ranný opar v pozadí v kontraste s tieňmi lesa vyčaril peknú atmosféru. Tentokrát nás nepustili tak blízko. Rozdelili sme sa v snahe sa priblížiť. Chlapci išli k zubrom spredu a ja z boku. Obludy zaváhali. Zvažovali status quo. Pomaly obrátili svoju pozornosť na mňa. Pohyboval som sa v snahe nájsť lepšiu pozíciu. Uprene ma pozorovali. Pokračoval som v presúvaní a cvakal ostošesť. Krok. Krok. Cvak. Krok. Krok. Cvak. Prekročil som hranicu. Po chvíli sa rozhodli, že sa im ale vôbec nepáčim. Zvrtli sa, ozval sa dupot a po zveroch zostali len kôpky a stopy v snehu. Škoda.
Stádo sa držalo neustále pohromade.
Rasťo a Matej
Rohatá armáda ma nestále pozorovala. Zvažovali či utiecť alebo či ma radšej rozdupú či zoberú na rohy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára