Naháňanie Kozorožcov alpských po skalných stenách nie je dobrý nápad. Stojí to ale za to. Sú silné, šikovné a rýchle. Rohy dospelých samcov sú úžasne fotogenické. Svoje prostredie dokonalo poznajú a neboja sa výšok. Presne naopak ako ja s Ferom. Fotograf s technikou a v našom veku nie je vybavený na takýto druh pohybu v prírode. Museli sme zvoliť premyslený postup. Nikto z nás nechcel položiť život za lepšiu fotku. Najprv sme pozorovali stenu zospodu a potom sme prešli hore. Na hranu útesu. Celé hodiny som ďalekohľadom prechádzal stenu a hľadal terénne kozy. Napokon som ich našiel. Samice s mladými ako prvé. Polihovali v skalách. Čas od času sa premiestnili o pár metrov aby sa napásli priamo v stene. Nechystali sa nikam. Boli ďaleko a nevyzeralo to pre nás dobre. Potom to prišlo. Podstatne vyššie a k nám bližšie som spozoroval samca. Bol sám. V snahe nájsť lepší výhľad sme sa premiestňovali na iné miesto a v tom mi Fero máva dohodnutým signálom. Vyskočil som a bežal k nemu. Na hrane jedného z útesov boli tri utešené samce. Neboli to však dominantné kusy. Klesajúce slnko nám svietilo do očí. Pomaly sa približovali až k nám hore na útes. Zastavili sa tesne pod vrcholom. Tam sa pokojne pásli na lístí zakrpatených stromov. Sedeli sme priamo nad nimi. Nevšímali si nás a pokojne sa kŕmili. Sem tam sa šarmantne otočili a pozreli nám do očí. Plnili sme karty jedna radosť.
Prvé pozorovania vysoko v stene.
Lepšie to bolo zhora ale stále príliš ďaleko.
Dúšok mlieka na skalách dobre padne.
Samce už boli celkom blízko.
Neustále sa približovali.
Až tak, že sa nezmestili do hľadáčika.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára