Vždy, keď sa dá, urobím prieskum danej oblasti na začiatku tripu a potom ho ešte narýchlo prejdem pred odchodom domov. Oplatilo sa. Len pár metrov od hranice Rakúska s Maďarskom a asi len pol kilometra od našich hraníc sa nachádza stromoradie starých agátov. Poniektoré z nich už vyschli. Pri prvej návšteve neboli ničím zaujímavé. Pred západom slnka sa to ale zmenilo. Najvyšší suchár na okolí bol obsypaný malými sokolmi. Poštolky. Pomyslel som. Išiel som bližšie a hneď som sa prebral. Sivé operenie Sokolov červenonohých bolo nezameniteľné. Bolo ich tam asi dvadsať. Okrem nich sa dali rozoznať aj Sokoly lastovičiare a jedna Poštolka. Asi len využili vyššiu bezpečnosť kolónie červeno nohých dravcov. Pomaly som sa približoval. Ďalšie vtáky prilietali. Keď prvýkrát zopár z nich odletelo, myslel som, že je to kvôli mne. Urobili ale len okruh okolo stromu a znovu si sadli. Posmelilo ma to. Pokračoval som a pustili ma k sebe tak na päťdesiat metrov. Kto sa snažil dostať k poštolke, vie, že je to obdivuhodný výkon. Ich úniková vzdialenosť je mnohokrát väčšia. Slnko zapadalo rýchlejšie ako som sa ja približoval k stromu. Svetla ubúdalo. Napokon som usúdil, že stačilo. Pokojne sa vyspite.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára