Ako vždy išli sme z Chopku hrebeňovkou na západ. Bolo polooblačno a fúkal nepríjemný vietor. Snažil som sa nájsť po oboch stranách svište alebo kamzíky. Zrazu som zbadal čriedu kamzíkov hneď za kopou kamenia. Bola veľká. Snáď aj tridsať kusov. Medzi nimi asi desať kamzíčat. Ležali roztrúsené medzi pasúcimi sa mamami. Nebehali, Neskákali. Nehrali sa. Ešte boli veľmi malé. Buď odpočívali alebo sa motali okolo maminho vemienka. V určitú dobu, ako na povel, im bolo všetkým umožnené napiť sa. Až keď sme sa odviazali a priblížili pod akceptovateľnú hranicu, mamy zavelili na odchod. Pomaly sa presunuli k svahu a vystúpali na horu kamenia. Tam sme za nimi nemohli ísť. Nezostalo nám nič iné len ju obísť. Tam sme si ich ale nenašli. Nejaké jedince pomaly schádzali do kotla na severnej strane. Ešte sme ich chvíľu sledovali a potom sa vrátili k svišťom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára