Po minulé roky sa mi darilo fotografovať prejavy jelenej ruje na lúkách a okrajoch lesa. Počas tohto leta bolo ale mimoriadne sucho a hustota spodných podlaží porastu priamo v lese klesla pod mieru, kedy je vidieť krížom pomedzi stromy na stovky metrov. Vybral som si les s väčšími stromami, za ktoré sa dá schovávať pri približovaní sa k ručiacim jeleňom. Keď som vzpriamený kráčal lesom, jelene začali predo mnou utekať tak asi pri 200 metroch. Musel som ísť k zemi a prískokmi a plazením sa priblížiť tak na 50 metrov. Až potom som zaľahol a čakal či budem mať šťastie a či skoro slepý nadržanec príde ešte bližšie. Mohol som si bez námahy rovno ľahnúť na peknom mieste a čakať ale trpezlivosť nie je práve mojou silnou stránkou. Fúkal silný vietor a šum lístia v korunách pracoval pre mňa. Využíval som ho rovnako ako terénne nerovnosti. Veľa krát som sa približoval spoza horizontu smerom k ručaniu. V momente, keď hrozilo, že budem prezradený, išiel som k zemi. Indispozícia zmyslov posadnutých samcov a moja taktika mala úspech. Dostať sa k nim bolo celkom ľahké. Dostal som ich takto zhruba tak dvadsať za dva dni. Úplne iná káva to bola, keď som sa dvakrát blížil k jeleňovi, ktorý už mal hárem laní. Tie dávali pozor ako keby ani nešlo o budúcnosť ich detí. Fotky laní sú odfotografované až v čase, keď som sa krčil za stromom alebo ležal v suchom lístí. Aj tak už o mne väčšinou vedeli. Nestratili nič na svojej ostražitosti aj napriek tomu, že aj pre ne je to najvzrušujúcejšia časť roka.
V týchto momentoch sa jelene priblížili tak blízko, že sa mi nezmestili do hľadáčika.
Unavený už len z toho ručania.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára