Každý rodič pozná hru na silnejšie nervy, ktorú nejeden krát odohral s vlastným potomkom. V hre ide o to, kto ukáže pevnejšie nervy pri zákopovej vojne. Proste kto dlhšie vydrží na svojom postoji. Víťaz nie je nikdy istý. Záleží na podmienkach boja a na momentálnej dispozícií účastníkov. Tak isto bolo aj pri kŕmení mladého Krkavca čierneho. Pravdepodobne nebol tragicky vyhladovaný. Dovolil si totiž oponovať mame. Najprv boli spolu v tráve, kde sa mama snažila z kostí obrať posledné zvyšky mäsa. Mladý sa len pozeral. Čakal kedy niečo dostane. Nevyvinul žiadnu aktivitu aby sa dostal k jedlu. Správna mama nedala dorastencovi jesť hneď. Odletela na blízky strom a začalo zvolávať na kŕmenie. Mladý si postavil hlavu a sadol si na vedľajší strom a začal volať na mamu, že je hladný. Ona používala známe krkavčie krátke krákanie v nízkej tónine. Mladý naopak používal žiadostivé vysoko položené vrieskanie. Roztiahol pri tom krídla a natriasal nimi aby rečou tela podporil svoj postoj. Chcel ukázať ako je smrteľne vyhladovaný. Navzájom takto po sebe pokrikovali dlhú dobu. Mama sa snažila vychovávať a mladý rebeloval čo to dalo. Skúšal, čo mama vydrží. Samozrejme som si prial aby mama povolila a ja som mal možnosť urobiť zopár fotiek kŕmenia. Dopadlo to opačne. Nakoniec to nevzdala a odletela tam, kde ju mladý už nemohol vidieť. Ten pohľad za odlietajúcou večerou nevydržal a nakoniec so srdcervúcim škrekotom odletel za ňou.
Mama
Večeráááááá.
O čo hladnejší o to hlučnejší. Predsa len rebel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára