Ubehlo veľa pokusov fotografovať srnčiu zver v lese. Internet je plný fotiek srncov na lúke alebo pasienku. V drvivej väčšine prípadov vznikli tak, že fotografi sedeli ukrytí na okraji lesa alebo niekde v remízke a čakali kedy im zver vykročí pred objektív. Fotografií medzi stromami a v hustom kroví je pomenej. Myslím, že je to preto, lebo: Po prvé v hustom lese je problém zver odsadiť od okolitého exteriéru a fotky sú menej atraktívne. Všade sú totiž stromy a konáre. Po druhé je oveľa ťažšie sa k nim priblížiť a sedieť na niektorom mieste by sa dalo donekonečna. Musel som preto prísť s inovatívnym prístupom. Chodím do lesa neskôr. Už keď srnčia zver leží a prežúva. Sliedením v lese nájdem miesto, kde to je. Priblížim sa na vzdialenosť, kde ma ešte akceptujú. Tam si sadnem a čakám kedy im skončí prestávka. Počkám kým sa samé zdvihnú. Postavím sa a pomaly kráčam lesom s nimi. Niekedy samé prídu alebo ma nechajú prísť až na dvadsať tridsať metrov. Nesmiem počas chôdze zlomiť nejakú v opadanom lístí skrytú vetvičku. Prasknutie v srncoch prebudí inštikt a prirodzene odbiehajú. Keď sa mi darí byť ticho, celé to trvá aj dve hodiny. Potom sa dobre fotí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára