Posledné dva mesiace sused prestavuje dom a tak nemalo zmysel chodiť do krytu. Sýkorkám a vrabcom zvuk zbíjačky alebo karbobrúsky nevadí. No druhy, na ktoré som zvedavý ja, preferujú viac ticha. Minulý týždeň som videl na susedovom strome Žlnu sivú. Nemal som však foťák. Naposledy som skóroval posledný februárový týždeň s Vranou čiernou a Sýkorkou chochlatou. Dlhá doba. Na ďalší druh som si mal ešte počkať.
Prakticky hneď po východe slnka som dnes ráno zaujal pozíciu a plný očakávania som dúfal, že robotníci nepokazili dva roky budovaný vtáčí hotel . Zo začiatku sa zdalo, že je všetko po starom. Sýkorky, brhlíky, vrabce a penice. V diaľke na vrcholcoch stromov vrany a sojky. Okolo pol siedmej sa to stalo. Na ostnatý drôt si sadlo niečo, čo zaujalo moju pozornosť. Bolo to čerstvo z hniezda vyletené mláďa muchárika. Ale akého. Ani tí najlepší ornitológovia nedokážu niekedy určiť čisto len z fotografie či je to Muchárik čiernohlavý alebo Muchárik bielokrký. Čuduj sa svete a ani ja som to nevedel. Pri dospelých exemplároch to nie je problém ale mladé kusy s prvým perím, to je iná káva. Asi dve minuty poskakoval po konárikoch kríkov v susednej záhrade. Urobil som ešte zopár fotiek. Prišiel som domov, stiahol a spracoval fotky a poslal ich mojim mentorom. Pre istotu trom. Nevedel som sa dočkať ale na šťastie odpovede prišli rýchlo. Tri pozitívne z troch. Je to potvrdené: Muchárik bielokrký, čo znamená, že som ráno dostal svoj 69. druh pred krytom. Dúfam, že sa zdrží a dá mi minimálne ešte jednu šancu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára