MEDVEDE MALEJ FATRY

V dňoch 2.-6.6. 2014 som sa zúčastmil pravidelne organizovanej akcie Fotografovanie medveďov v Malej Fatre. Hospodár miestneho poľovníckeho združenia od marca pravidelne prikrmoval hrsťou kukurice medvede na štyroch miestach položených hlboko v lese na miestach, ktoré si bolo treba zaslúžiť. Improvizované posedy a kryty boli skryté spravidla na hrebeni alebo v údolí ďaleko od ľudských obydlí. Osadené foto pasce monitorovali pohyb medveďov. Termínom medvedích návštev boli následne prispôsobené tie naše. Každý podvečer sme až do zotmenia štyri hodiny bez sslov čakali na najväčšie slovenské dravce.

 

 

Moje skúsenosti z nespočtených safari po celom svete mi v tomto prípade neboli na nič. Fatranské medvede na rozdiel od tých tatranských sú extrémne plaché. Uprimne priznávam, že som pochyboval o prehnanej opatrnosti sprievodcov. Ako som sa však presvedčil na vlastné oči, nepreháňali. Prvé dva dni som čakal márne. Všetko mi však bolo vynahradené na tretí večer.
 

 Tie isté fotky v tmavom prevedení. Ako povedal Jaro: v zapadajúcom slnku vyzeral macko ako Mahulena zlatá panna.

Pri zapadajúcom slnku, okolo 18:45 v čase toho najlepšieho svetla sa na ľavej strane sotva dvadsať metrov od posedu objavil zhruba 150 kilový samec. Pomalým krokom prišiel k vývratu, na ktorom na chvíľu zapózoval. Uzávierka fotoaparátu robila neskutočný hluk a maco si ju vôbec nevšímal. Pomaly prešiel popod náš posed, cestou sa zastavil pri mladom smreku, poškriabal si chrbát a pokračoval k stromu, kde bola ďalšia dávka kukurice. 

 Malý krík mi zakrýval sklonenú hlavu, chcel som zlepšiť svoju pozíciu a vyklonil som sa z ťažiska na pravú stranu. Ľavá noha sa mi posunula a s podrážkou som šuchol o podlahu posedu. Bol to zvuk ako keď pošúchaš dve bankovky. Medveď sa strhol a utekal ako keby ho naháňali. Ani sa neobzrel. Do dnešného dňa mi hlava neberie, prečo mu nevadila extrémne hlučná uzávierka a sotva počuteľný zvuk ho vyplašil na smrť.   

Do západu slnka zostávala hodina a pol a tak sme zostali na mieste a zase sa stíšili. Presne o hodinu som si všimol asi 200 metrov v protisvahu medvediu hlavu. Striedavo sme ju strácali a objavovali v zeleni ako schádzala k nám. Bola to medvedica zhodou okolností tiež asi 150 kilová. Keď prišla k vývratu, zacítila prítomnosť samca a dôsledne zopakovala celú jeho trasu. 

 

Po skúsenostiach som už nefotil, počkal som na chvíľu kedy samica bola na mieste, kde som skončil so samcom. Keď sa pustila do kukurice, spustil som. Vyzerala, že ju nevzrušujem. Po desiatich sekundách však vyskočila a utiekla tým istým smerom ako samec. Zhodou okolností tam bola druhá posádka ukrytá v kryte. Poslali sme SMS aby sa pripravili. Medvede ich však minuli.