72. VTÁČÍ DRUH

Vďaka za ostnaté drôty. Budem im musieť venovať samostatný príspevok.
 

Ako pri 69. druhu, tak aj teraz si sadol na ostnatý drôt, len z druhej strany stĺpika. Naťahoval ma asi dve minúty. Podľa chvosta som vedel, že je to niečo nezvyčajné ale ani chvíľu sa nevyklonil aby som ho mohol identifikovať. Srdce mi však v očakávaní už búchalo. Potom sa zrazu prebral a pozdĺž plota letel rovno na mňa. Prvý krát od postavenia krytu mi niečo narazilo do skla. Už predtým zopár sýkoriek alebo vrabcov letelo priamo na sklo. V poslednej chvíli zbadali svoj vlastný obraz ako sa na nich rúti a náraz zmiernili alebo úplne odvrátili. Vždy pokračovali plynulo v lete. Toto však bola riadna šupa. Skoro mi vypadol foťák z ruky. Kamikadze sa zosunul do trávy. Našťastie sa však hneď prebral a sadol na konár asi tri metre od krytu. Bol to samec Strakoša červenochrbtého. Tep mi vybehol ešte vyššie. Na jednom mieste sedel asi 15 minút bez pohnutia. Myslím, že si znovu zaplietal mozgové závity. Pri tom náraze si ich asi riadne otriasol. Vyfotil som "celý kinofilm".

Na druhej strane karpát som strakoša videl už v minulosti. Vždy to však bolo vo vinohradoch nad železničným depom. V kilometri G 0945 nebola po ňom zatiaľ ani stopa. V otvorenej krajine je celkom bežný ale pre mňa to je vzácny úlovok.

 

 

 

 

 

Zastavím sa pri čísle 72. Obrovské číslo. Keď som pred dva a pol rokom budoval kryt inšpirovaný maďarským fotografom Bencem Maté, neveril som, že by som mohol dosiahnuť jeho počet. On ho dosiahol počas prvého leta v národnom parku Kiskunság. Mne to na okraji hlavného mesta trvalo 28 mesiacov.