Jeden augustový slnečný deň som si rozložil techniku na brehu malej zátoky v systéme dunajských ramien v národnom parku Donau-Auen. Sedel som za dreveným stolom na drevenej lavici krytý dreveným plotom. Prikrčený tak aby od vodnej hľadiny bolo vidieť len objektív. Zodpovední na direktoríáte národného parku sa vedia postarať o návštevníkov. Zátoka poskytuje viacero možností na fotografovanie.
V korunách stromov žije množstvo spevavcov a veveričky. Neustále sa približovali k môjmu stanovišťu. Za bežných okolností by som na ne reagoval. Teraz som však mal cieľ blízko hladiny.
Užovka prehľadávala breh a lovila všade prítomné skokany
Vážka červená posedávala na blízkom steble a korčuliarky obyčajné čerili hladinu.
To všetko ale bolo len na okraji mojej pozornosti. Dôvodom môjho čakania bol Rybárik riečny.
Po hodine čakania sa objavil po prvý krát. Sadol si na suchý konár nízko nad hladinou. Začal som fotiť. Niekoľkokrát sa strmhlav vrhol do vody v snahe chytiť drobnú rybku. Niekedy sa podarilo, niekedy nie.
Zopár krát zmenil stanovište a zmizol niekde v ramene Dunaja.
Druhý krát sa objavil asi o dve hodiny. Nechal na seba čakať. Stálo mi to však za to. Keď priletel, sadol si na sedem osem metrov vzdialený konár.
Bol som neopatrný a podľahol som vzrušeniu z lovu. Všimol si ma a odletel smerom do ramena niekde za mňa. Nechcelo sa mi čakať ďalšie hodiny a tak som sa zdvihol a išiel ho sledovať. Sedel asi 15 metrov ďalej. Začal som sa plížiť a dovolil mi prísť na päť metrov. Viac som neprovokoval. Sadol som si na chodník a robil jednu fotku za druhou. Trvalo to asi 5 minút.
Potom sa posunul bližšie k hladine vody. Sedel na konári vyvráteného stromu. Suché lísty ho z časti prekrývali. Skúšal som sa premiestniť a tak dostať objekt pred objektív. Niečo sa podarilo ale prakticky po pár fotkách stratil trpezlivosť a odletel. Po chvíli som sa vrátil k veciam, pobalil sa a odišiel domov s plnou kartou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára