Nájsť telo uhynutého zvieraťa je pre ostatných obyvateľov lesa požehnaním. V zlých časoch im to môže zachrániť život. Očakával som, že každú príležitosť bez zaváhania využijú. Po deväť dňovom sedení pred telom uhynutého zvieraťa ( znie to celkom úchylne ) som s prekvapením zistil, že tomu tak nie je. Pred plným bruchom všetky zvery preferujú bezpečnosť. Žiaden z mrchožrútov sa bezhlavo nevrhol na horu mäsa a tuku. Hodiny sedeli na okolitých stromoch alebo trpezlivo hľadeli sediac na snehu obďaleč. Obrazy sa opakovali stále dookola. Dlhé čakanie prerušil až ten najhladnejší zúfalec. Okamžite ako sa ktorákoľvek šelma alebo vták odhodlali ochutnať z ponuky, strhla sa davová psychóza. Všetci sa chceli pridať. Všetci chceli ochutnať. Platilo to na straky, krkavce myšiaky, líšky a na počudovanie aj na vlky. Pravdou je, že pri vlkoch to bolo trochu odlišné. Ťažko totiž dvaja vlci samotári zahrajú davovú psychózu. Vlky sa k úhynu chovali extrémne opatrne. Dlho sa až s bázňou približovali aby sa zrazu znovu vzdialili. Trvalo to dlhé minúty kým sa odhodlali čo i len privoňať. Pripadalo mi to ako keby mali pocit, že kradnú niečo čo im nepatrí. Ak jeden vlk odtrhol nejaký kus vnútorností a odbehol s ním, druhý sa snažil priživiť. Nie aby si odtrhol svoj kus. Tá plachosť bola fascinujúca. Ako keby sa návnady báli. Malí aj veľkí.
Krkavec čierny
Myšiak hôrny
Straka čiernozobá
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára