O týždeň neskôr už nebolo po snehu ani stopa. Len na okamih sa ukázal samotársky vlk. Ako ostatné vlky aj on sa len tak potuloval po lúke. Zrazu ale spozornel. Na našich deviatich hodinách spoza našich chrbtov vychádzala štvorčlenná srnčia rodinka. Pravdepodobne o vlkovi ani netušili. Išli rovno k nemu. Vlk zdúpnel a čakal ako sa situácia vyvinie. Očividne bol nažratý. Brucho ledva ťahal so sebou. Pochyboval som, že by chcel loviť. Jeden ale nikdy nevie. Na polceste si vlka jedna srnka všimla. V momente aj s ostatnými vrástli do zeme. Posudzovali situáciu. V tom sa vlk pohol smerom k nim. Len tak kľudne. Žiadne behy. Srnčej to stačilo. Okamžite sa otočili a bežali dolu svahom. Odbehli na okraj lesa a zastali. Obzreli sa. Vlk si to rozmyslel. Otočil sa a išiel svojou cestou. Srnky tiež. Žiadna akcia sa nekonala a pritom to tak sľubne vyzeralo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára