V júni 2015 som napísal blog o telemetrií medveďov. V ňom som okrem iného popisoval GPS obojok a ušnú zelenú značku medvedice Zina. Obojok aj značku dostala po odchytení pracovníkmi Národného parku Malá Fatra. Nevyzerala vtedy dobre. Zdalo sa, že obojok má príliš pritiahnutý. Z mohutného náhrdelníku jej trčala malá hlava. Prišla vtedy s jedným medvieďaťom. Podľa všetkého oň v nasledujúcich mesiacoch prišla. Teraz to bola úplne iná medvedica. Mohutná postava s riadnym krčiskom a veľkou hlavou. Po obojku už nebolo ani znaku. Iba zelená značka pripomínala skúsenosti s človekom. Bol som v malom kryte bez stien a dverí. Vpredu je len maskovacia sieť. Miesto zákrmu a kryt sú extrémne závislé na smere vetra. Medvedí prišelec je od objektívu sotva 10-12 metrov. Stačí jedno nasatie ľudského pachu do citlivých nozdier a je po fotení. Tentokrát ale všetko do seba zapadlo. Bolo po letnej búrke, slnko zapadalo a fúkalo mi do tváre. Ideálne podmienky.
"Nedobytný" kryt v prudkom svahu
Sojky neodškriepiteľne patria pred medvedí kryt.
Prišla zprava
Najprv zjedla jablko ...
... a potom už len pózovala.
Zelená značka v uchu pôsobila v protisvetle modrým nádychom. Najprv som si myslel, že ide o iného medveďa z výskumu. Potom sa ale značka vyfarbila a bolo jasné, že ide o zelenú značku. Mohla by to byť Zina ale nie je to isté. Rovnakú farbu ale s iným číslom majú aj iné medvedice s menom Nasťa a Fatra. Číslo som ale nevidel a ani neodfotil.
Zrazu spozornela a pozerala mi niekde dozadu ponad ľavé rameno. Potom odbehla. O pár sekúnd prešlo okolo " mojej pevnosti " asi 150 kg monštrum. Tiež to bola samica. Zastavila sa. Venovala mi len jeden pohľad a pokračovala svojim smerom. Fúúha. Našťastie. Nerád by som jej dal príležitosť overiť pevnosť maskovacej siete.
Ako vždy, fotky som zdieľal. Svetelné podmienky vyšli mimoriadne marketingovo. Fero s Mirom nelenili a na druhý deň už sedeli v kryte aj oni. Miro na mojom mieste a Fero so mnou o 300 metrov nižšie. O tom však až ďalší blog.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára