Pekné počasie ma vyzvalo zobrať ľahkú výzbroj a prechádzať nové miesta v malokarpatských dolinách. Na jar sa zver vracia do vyšších polôh. Viac svetla a tepla spôsobí v lese expanziu zelenej hmoty. Zver nelení a proste zdvihne zadok a ide za novou potravou. Pravdepodobne som narazil na takýto presun. Spočiatku vyzeralo všetko po starom. Vtáky spievali v korunách stromov. Srnka sa vyhrievala na jarnom slnku a diviak sa zdvihol až keď som bol až tesne pri ňom. Skoro som sa posral keď zdupotal okolo mňa. Predtým ako mi prekrižoval cestu, ešte sa na mňa spoza stromu pozrel. Asi bol zvedavý. Potom to prišlo. Odhadom asi dvadsať muflónov pochodovalo do vyšších polôh. Pekne v rade jeden za druhým. Vôbec o mne nevedeli. Nechal som ich prejsť a pokračoval ďalej. Zrazu som zbadal na svahu pohyb. Išiel som k zemi. Bola to laň. Nie hocijaká. Bola to laň vodiaca. Nasledovalo ju asi tridsať ďalších kusov oboch pohlaví a každého veku. Staršie z jeleňov už zhodili parohy. Päť mladších ešte ozdobu na hlavu malo. Postupne zišli dolu zo svahu na diviakmi prerytú lúku. Chvíľu sa tam pomotali a potom pokračovali do protiľahlého svahu smerom, ktorým sa uberali aj muflóny. Na nové pastviny. Hlbšie do lesa.
Slávik červienka
Zajac poľný
Srna lesná
Diviak lesný
Ďateľ veľký
Veverica stromová
Muflón lesný
Vodiaca laň
Jelene hôrne
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára