Naposledy som mal možnosť pozorovať vlka samotára z krytu niekedy v auguste alebo v septembri 2018. Odvtedy až do posledného dňa februára 2020 som ich videl veľké množstvo ale nikdy nie z krytu. Pred kryty prestali chodiť. Tentokrát všetko nasvedčovalo tomu, že tomu bude takto aj teraz. Celý deň pršalo. Do krytu sme sa vlastne išli schovať. Nie sme z cukru ale načo riskovať, že sa rozpustíme. Niekoľko hodín sme sa venovali vtákom. Od drobných spevavcov až po myšiaka. Keď sa začalo stmievať, myslel som, že to bude zase bez vlka. S postupujúcou nocou som šomral. Keď som nastavoval na foťáku ISO 6400, potom 8000 a potom aj 10000 bola už riadna tma. V snahe držať šum na uzde som mal k dispozícií najviac 1/40 sekundy. To znamenalo mať pevnú ruku a fotiť len "mrtvolky". To jest momenty, keď sa zver nehýbe. V tom sa na protiľahlej strane lúky objavil vlk. V tme mieril rovno k nám. Keď sa zastavil a zahľadel, prišla moja chvíľa. Cvak. Cvak. Čím viac som cvakal, tým viac kamenel. Gúľal po mne očami. Vďaka tomu sú fotky stále ostré.
Sýkorka belasá
Sýkorka bielolíca
Sojka škriekavá
Stehlík pestrý
Ďateľ veľký a Ďateľ prostredný
Myšiak hôrny
Vysoká citlivosť spôsobuje, že fotky sú zachytené ako keby bolo ešte dostatok svetla. Pravdou je, že na pľaci bola už ozajstná tma tmúca.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára