Prechádzať sa mimo turistických chodníkov v máji alebo júni po lesoch, v ktorých žije naša najväčšia šelma, nie je najlepší plán. Vkročiť do bujnej jarnej húštiny je už vyslovene šialený nápad. Nikdy nevieš čo ťa tam čaká. Príklad si treba brať od samotných medveďov. Skôr ako vkročia do nepriehľadného priestoru, dobre si preveria aké nebezpečenstvo tam na nich môže čakať. Je obdobie medvedej ruje. Testosterónom saturovaný ako vagón veľký samec je to posledné, čo by aj oni chceli v húštine stretnúť. Okrem toho, že výrazne vetria a načúvajú, nezriedka sa postavia na zadné a aj keď slabým zrakom, predsa sa len na vlastné oči chcú presvedčiť, čo to tam fučí. Pre fotografa je to darček. Po dlhom čase pozerania do zelenej steny sa bez varovania objaví veľká hlava. Ako prvý prišiel práve ten samec. Nebol z tých najväčších ale aj tak bol impozantný. Tiež prichádzal opatrne. Podľa krvavej rany na krku si aj on užil nejakú bitku o možnosť odovzdať gény ďalšej generácií. Po chvíli prišla svetlo plavá samička. Blondína. Asi najsvetlejší medveď akého som v našich horách videl. Očividne patrili k sebe. Motali sa okolo seba ale neukázali nič z ich lásky aj napriek tomu, že som ich na to šeptom neustále vyzýval. Po chvíle medvedička niečo započula a postavila sa na zadné. Z lesa trčala hlava iného stojaceho samca. Tiež sondoval, čo sa mu môže prihodiť. A dobre urobil. V ďalšej sekunde sa už naňho rozbehol rozzúrený vagón. Prítomnosť iného samca je dôvodom na vzkypenie hormónov a na okamžitý útok.
Otvorené rany na krku svedčia o divokej bitke.
Od vyvolenej ani na krok.
Zmizni!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára