Keď sa na jeseň rysuje niekoľko pekných dní za sebou, vyrážame operatívne do Vysokých Tatier. Krása všade naokolo, farieb pribúda a ľudí už je menej. Jedinou nevýhodou sú tie strašné kopce. Keď chceš niečo vidieť, musíš ísť nad pásmo kosodreviny a to mnohokrát bolí. Tatry sú kruté. Furkotku mám rád. Začína lanovkou na Solisko. Ušetríme hodinu krutého výstupu a hodinu ešte krutejšieho zostupu. Urobili sme tak aj teraz. Aj napriek tomu, že prvá lanovka ide na môj vkus trochu neskoro. Lepšie svetlo a ranné aktivity svišťov a kamzíkov som preto musel oželieť. Ak by tam nejaké boli. Miesto , kde som chcel skúsiť niečo nafotiť sa nachádza tesne na rozhraní pásma kosodreviny a pásma alpínskych lúk. Vyššie do skalnatého terénu som nechcel ísť. Prejsť kosodrevinu pohodovým tempom nám zabralo necelú hodinu. Cestou som nafotil nejaké operené potvory. Cieľom nebolo dôjsť na miesto. Cieľom bolo nespotiť sa. Tesne pod nástupom do skál niekde pod Nižným Wahlenbergovym plesom sme si našli pekný slnečný flek so suchou trávou a zaujali dovolenkovú polohu. Čakali sme na prvý hvizd miestnych obyvateľov. Dali si načas. Nechali nás čakať ďalšiu hodinu. Keď sa prvý svisť ozval, už to bolo ľahké. Okamžite sa totiž pridali ostatné a nebolo ťažké ich lokalizovať. Povyliezali z nôr na východných svahoch doliny. Hlavne sa zdržiavali v kamenných moriach. Tam je pohyb prípadných predátorov najnáročnejší. Venoval som sa im ďalšie dve hodiny. Stŕme svahy už neboli problém. Kosodrevinu a kamene som zdolával ľahko. Musel som si len dávať pozor na kôpky od turistov. "Našťastie" bola pri každej biela papierová vreckovka. V opačnom prípade by som musel trekové boty po príchode zahodiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára