Do Mlynickej doliny lanovka nejde. Každý meter si treba odšľapať pekne po svojich. Zaťali sme zuby a vyrazili sme. Najprv lážo plážo popri potoku, potom lesom a cez kosodrevinu až do skál. So stúpajúcou nadmorskou výškou nohy oťažievali. Dych sa skracoval. Dôležitým bodom cesty je vodopád Skok a pleso nad ním. Je to miesto, kde sa odpočíva. A čo je pre mňa ešte dôležitejšie, tam sa pozorujú tatranské endemity. Kamzíky a svište. Tentokrát si ale dovolili neprísť. Škandál. Museli sme ísť vyššie. Otázka: "Kam ešte?" sa nám určite dala čítať v očiach. Išli sme ďalšiu polhodinu a potom sme sa demonštratívne zvalili na pekné slnkom vyhriate miestečko. Všetkým zverom naokolo sme dali najavo, že budú musieť pohnúť zadkom a prísť sa ukázať. Asi to bolo dosť dôrazné, lebo sa naozaj dostavili. Oba naše výstavné druhy. Svište najprv vypiskovali po skalinách a až potom sme ich našli. Tiež sa vyhrievali na slnku. Kamzíky sa na rozdiel od nich preháňali hore dolu po svahoch. Celá črieda bežala niekam "do neba" Tam za nimi veru nepôjdeme. Na karte som mal zopár pekných obrázkov. Otočili sme to a na našu potechu nás tesne nad plesom čakal jeden výstavný exemplár terénnej kozy. Asi v čriede losovali a padlo to naňho. Pózoval turistom tesne pri chodníku.
Krivonos smrekový
Veverica stromová
Sýkorka chochlatá
Žltochvost domový
Ľabtuška vrchovská
Vodopád Skok
Kamzík vrchovský tatranský
Skoro v nebi
Svišť vrchovský tatranský
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára