Zrazu vzduchom preletel obrovský tieň. Skalák, prebehlo mi mysľou. Ako keby vedel, že tam naňho čakám. Sadol si naľavo za starý peň. Trčala mu spoza neho len hlava. Potom prekráčal za blízky strom rovno oproti krytu. Ani tam som naň nemal poriadny výhľad. Keď však preletel na pravú stranu a zase si sadol za strom, tak som sa mu prihovoril: "Si robíš srandu, nie?" Pomaly to ale začal chápať. Ešte sa tam chvíľu zašíval a potom konečne vyšiel na svetlo sveta. Rovno pred objektív. Našiel si tam starú kožku Líšky hrdzavej. Asi nebol hladný. Len maškrtný. Mal proste chuť na lišacinu. Hral sa s ňou asi hodinu. Vďaka za ňu. Veľa mäsa z nej nevydoloval. Potom padli pred kryt mraky a bolo po fotení. Mliečne fotky už nestoja za veľa.
Príliš veľa stromov vo výhľade.
Mladá samica Orla skalného.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára