Dva roky, lepšie povedané dve zimy som bol v kontakte s domorodcom z pohoria Tríbeč. Na hrebeni má malý kryt. Po dohode s poľovným hospodárom pred ním príležitostne umiestni zrazenú zver. Dravce zo širokého okolia si to nemôžu nechať ujsť a to je príležitosť pre fotografa. Podarilo sa mi prísť až teraz. Na tretiu zimu. Aj keď to, čo práve prežívame, sa zimou nazvať nedá. Je to niečo krátke medzi jeseňou a jarom. Nevadí. Aspoň neomrznem. Usadil som sa v kryte. Diviak už tam čakal. Niekde za krytom sa po hodine čakania ozýval Myšiak hôrny. Sadol si obďaleč na strom a skúmal situáciu. Je trpezlivý a dokáže čakať aj hodiny. Rád si overí či je situácia bezpečná. Počká si, keď si na návnadu sadne iný myšiak, krkavec alebo straka a až potom priletí na hostinu. Aj teraz tomu bolo tak. Priletela však samička Jastraba lesného. Myšiak jej dal dvadsať sekúnd a rozhodol sa konať. Nedbal na moje protesty a odohnal ju. Ani jej nedovolil začať žrať. Videl som to už viackrát a tak ma to neprekvapilo. Predtým by som vsadil na jastraba. Teraz vždy na myšiaka. Ona bude musieť počkať až keď sa väčší "pes" nažerie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára