Ako som už písal, kamzíky boli priďaleko. Sledoval som bočný hrebienok, keď som zbadal kamzíka ako po jeho hrane schádza dolu. Možno to bolo aj kilometer ďaleko. V jednom mieste som zbadal podozrivý pohyb. Niečo nezvyklé sa zabelelo medzi skalami. Zaostril som a zbadal JU. Najvzácnejšiu tatranskú kamzicu. Biely exemplár. Ležala medzi kameňmi a trčala jej len hlava. Už som z nej nespustil oči. Raz sa predsa musí postaviť. Bolo tam riziko päťdesiat na päťdesiat, že zájde za hranu hrebeňa a nenafotím nič. Po pár minútach sa postavila a predviedla sa v celej kráse. Stála a kontrolovala situáciu. Potom sa pustila dolu svahom. Kráčala dolu medzi kameňmi a smerovala k žľabu, ktorý poskytoval chladný tieň aj cez poludnie. Zmizla mi za skalami. Prakticky okamžite sa z druhej strany približovala skupina kamzíkov. Bola medzi nimi svetlá samička s mláďatom. Vie sa o nej, že je dcérou bielej kamzice. Ona už mala pri sebe klasicky sfarbené hnedé kamzíča. Výnimočný biely gén sa pravdepodobne vytráca. Len dúfam, že sa mi ju v budúcnosti podarí nafotiť z blízka.
Pěkný report. Díky Peter! Štěpán
OdpovedaťOdstrániť