Pätnásť. To je počet medveďov, ktorí mi prišli pred kryt. Za deň. To je časový úsek zhruba od sedemnástej večer do deviatej ráno. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Podľa informácií od domácich a od ostatných fotografov bolo už po ruji a pohyb medveďov mal ustať. Cez deň bolo teplo. Viac ako 30 stupňov. Už pri príchode pred kryt som mal pre istotu foťák pripravený. Ukázala sa líška. Keď sme sa lúčili pred krytom, zhodli sme sa, že medvede prídu asi až tesne pred zotmením. Čakalo ma 5 hodín čakania. Bol som sám. V kryte som mal komfort. Jedla a pitia som mal dosť. Usadil som sa a nekonečné čakanie sa mohlo začať. O dve minúty sa ukázal prvý medveď. Zdržal sa 30 minút a vytratil sa. Ale len preto, že prichádzal druhý. Ten sa zdržal 15 minút a tiež odišiel. Lebo prichádzal tretí. A štvrtý. A piaty. A tak ďalej. Niektoré prichádzali opakovane. V istých okamihoch som mal pred objektívom až päť veľkých dospelých medveďov. Nemal som čas si ani odpiť z toho piva. Nepretržite som fotil. Ukázalo sa, že s tým koncom ruje to nebude až taká pravda. Statný medveď Omar prišiel spolu s vyvolenou a neodlepil sa od nej ani na sekundu. V dvojici vykazovali všetky znaky prebiehajúceho dvorenia. Prvú voľnú chvíľu som mal po dva a pol hodine. Doplnil som tekutiny a všetko sa začalo opakovať. Všade samý medveď. Dokonca prišla medvedica s dvomi medvieďatami. Spolu s ňou boli pred krytom ešte dve iné samice. Nakoniec sa ukázali traja mladí pestúni.
Ten, kto vybral miesto na položenie krytu by mal dostať Nobelovu cenu.
Mal som možnosť pozorovať mikro príbehy a tie popíšem v ďalších blogoch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára