Údolia v tomto národnom parku sú nekonečné. Bez siete vybudovaných súkromných ciest by neboli možné jednodňové výlety do vysokých polôh. Museli by sme najprv pochodovať 20-30 km hore dolinami aby sme mohli nastúpiť na výlet do hôr tak ako ho poznáme z Vysokých Tatier. Na jednej strane sme boli vďační za možnosť ísť autom až do záveru dolín. Na strane druhej sme neboli zvyknutí na závoru a nutnosť platiť mýto za prechod. Našťastie sa dalo platiť kartou. Stačilo niečo medzi 4 až 10 euro a závora nám otvorila nové obzory. Sliedili sme hlavne po soboch. Pýtali sme sa každého, koho sme stretli. Dokonca aj barmanky na horskej chate. Nikto ich však nevidel. Tiež sme chceli odfotiť Zajaca beláka a bielu kuru Snehuľu horskú. Nemali sme však šťastie. Ani soby sa neukázali. Okrem hniezdiacich spevavcov sme fotografovali len krajinky.
Skaliarik sivý
Drozd čvíkota
Ľabtuška vrchovská
Trasochvost horský
neurčený kolibkárik
Slávik modrák
Sto metrový pás prírody na obe strany od privátnej cesty je možné použiť na campovanie. Zadarmo.
Ľadovec na najvyššej hore pohoria sa volá Swellnosbreen. Mnoho spoločností ponúka výstup naň. Boli sme pripravení to skúsiť. V čase našej návštevy však bola hustá hmla a pršalo. Nemalo význam ísť hore ak tam aj tak nič neuvidíme. Prešli sme sa pod ľadovcom a okolo plesa. Bolo sotva pár stupňov nad nulou.
Stehlík horský
Aj v týchto podmienkach však miestni špecialisti dokážu nájsť zobák plný potravy.
Strnádka snežná
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára