Tesne po Vianociach 2016 som uverejnil dva blogy o losoch, ktoré nadšenci chovali v obore pri obci Látky. Volajú sa Merg a Embla. Mali v pláne ich v bližšie neurčenej budúcnosti vypustiť do divokej prírody. Nikto vtedy netušil, že tá budúcnosť príde už v máji 2017. Vyššia moc rozhodla. Silné dažde zdvihli hladinu potoka, ktorý preteká cez oboru a ten poškodil plot v dĺžke cca 20 metrov. Losy nelenili a vypustili sa svojpomocne. Hneď sa vydali na vander ako keby boli slobodní odjakživa. Zastavil ich až intravilán vzdialenej obce. Nelenili znovu. Otočili sa a našli si prekrásne údolie v nemenovaných vrchoch pri prameni nemenovanej rieky. Prostredie sa na chlp podobá dokumentárnym filmom zo severských krajín. Husté smrekové lesy na stŕmych svahoch. Brehy potoka zarastené vŕbami a jelšami. Rozmáčané mokrade. Mladinou kryté lúky plné dobrej trávy a byliniek.
Treba povedať, že GPS obojky umožňovali chovateľom sledovať ich trasu. Pôvodne aj plánovali, že ich vrátia do ohrady. Losy však mali na túto možnosť vlastný názor. Od úteku až do posledného júnového týždňa ich na vlastné oči nikto nevidel. Aj napriek znalosti ich polohy. Prípadná imobilizácia a návrat do ohrady tak neprichádzala do úvahy. Význam prezývky LESNÝ DUCH napĺňajú losy od prvého dňa. Lesnej múdrosti sa učia závratnou rýchlosťou. Evolučné inštinkty sa vynorili. V tomto momente sme nastúpili na scénu my s Ferom. Bola to pre nás výzva. Dva dni po obdržaní informácie o možnosti pokúsiť sa ich nájsť, sme boli na mieste vyzbrojení informáciami o aktuálnej polohe. Najprv sme zvolili taktiku postriežky. Našli sme si miesto s dobrým rozhľadom a čakali. Kryli sme sa na okraji smrekového lesa. Pred nami potok a vŕbovo jelšová mladina. Za nami horské lúky. Losy chodili tesne po okraji lesa. Okolo nás. Sotva vo vzdialenosti desiatok metrov. A nič. Pardón, že nič. Prišla líška a ukázal sa srnec. Inokedy by sme boli spokojní.
Losy sa však perfektne kryli. Viackrát sme zmenili našu polohu podľa ich GPS pozície. Stále sa s nami pohrávali. Prestávalo nás to baviť. Aj napriek tomu, že sme stále ležali, boli sme na pokraji síl. Začalo sa stmievať a museli sme to vzdať. Na druhý deň ráno sme vstávali o štvrtej a bez raňajok sme vyrazili. Zvolili sme agresívnejší prístup posliedky. Zase sme ale neuspeli. Po hodinách sme sa vrátili naraňajkovať. S novými silami sme skúsili posledný pokus. Prehrávali sme dva nula a nechceli sme to vzdať. Mali sme hodinu starú informáciu o polohe losov. Začali sme prechádzať skupiny vŕb okolo potoka. Smerovali sme k bodu, kde sa losy nachádzali pred hodinou.
Práve sme chceli prekročiť koryto potoka, keď zrazu odskočili. Embla doľava a hneď do húštiny a Merg dopredu.
Rozdelili sme sa. Fero zostal na lúke a čakal. Ja som vkročil do "jamy levovej". Ešte si dobre pamätám ako na mňa Merg v decembri útočil. Pomaly som križoval mladinu až som znovu narazil na losieho býka. Odskočil a tváril sa, že uteká. Urobil však veľký oblúk doľava a potichu sa prišiel na mňa pozrieť.
Prekvapil ma. Spozoroval som ho na deviatich hodinách ako na mňa pozerá. Čakal som útok a samozrejme som aj fotil. Našťastie si to rozmyslel. Zase urobil veľký oblúk doľava a okolo Fera prebehol po lúke znovu za horizont.
Ona nám dala šancu len na jednu fotku.
Naopak Merg sa na chvíľu zastavil.
Rozmýšľal či zaútočiť alebo bežať?
Myslím, že v tomto štádiu rastu parohov útočiť nechcel. Vie, že by si mohol spôsobiť zranenie. Kopnutie kopytom by ale mohlo tiež dobre bolieť.
Urobil som zo 10 fotiek a potom sa Merg rozbehol a stratil za horizontom. Počkali sme na novú polohu. Embla bola asi kilometer v hustom smrekovom lese. Pre nás bola stratená. Merg bol v brezovej mladine. Zhruba 500 metrov v protisvahu.
Mali sme dosť ale boli sme happy z dokonale uspokojujúceho "lovu".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára