Z Kapského mesta sme vyrazili za tmy a keď sme dorazili do Gansbaai, hlavného mesta Afriky pre pozorovanie Žraloka bieleho z klietky, počasie nám prialo. Vlny sú jedným z faktorov, ktoré ovplyvňujú pozorovanie. Druhým vážnym faktorom je dohľadnosť vo vode. More bolo rozbúrené, vlny boli veľké ale ešte stále sa to dalo vydržať. Slnko vychádzalo a svetla bolo dosť.
Všetky lode s klietkami boli ešte na brehu. Kým nám na úvodnom brífingu povedali čo máme a čo nemáme na lodi a v klietke robiť, lode už boli na vode.
Dobrovoľné "krmivo" pre žraloky sa mohlo nalodiť.
Po 15 minutách plavby sme zakotvili na mieste pozorovania. okolo nás boli ďalšie štyri lode.
Krmiči všetkých lodí začali vnadiť tým, že vylievali do vody smradľavú kašu z rybacích vnútorností. Ako vlny pohadzovali loďou, tak nejaký ten liter rybacej polievky dopadol aj na palubu. Rozhodeným žalúdkom niektorých ľudí to dalo signál, že môžu svetu ukázať, čo raňajkovali. Dôležité bolo aby gŕcali na opačnú stranu ako bola uložená klietka.
Okrem toho hádzali do vody lano s plavákom, na ktorom boli uviazané tuniakové hlavy.
Všetko to neuveriteľne priťahovalo morské vtáky.
Nahadzovači opakovane čarovali s návnadou. Každý mal svoj vlastný grif.
Po pol hodine čakania sa ukázal ON. Great white shark. Mal asi meter a pol a bolo to len také mláďatko. Len raz ťukol do návnady a bol preč. Našťastie. Čakali sme totiž ozrutu ozrutnú. Počas čakania sme sa bavili o všetkom možnom a aj o počasí. Predpoveď hrozila zhoršením počasia. V noci mal začať fúkať silnejší vietor a vlny tým pádom budú nevhodné pre tento druh aktivity. Musel som sa rozhodnúť či zostanem na streche lodi alebo sa pôjdem prezliecť do neoprénu. Stáli proti sebe dobré fotky a zážitok z potápania. Zvíťazili fotky. Zajtra totiž už druhá šanca prísť nemusí.
Zostal som na streche lodi. Dobrým ukazovateľom neprítomnosti predátora boli malé rybky okusujúce hlavy tuniakov. Keď sa zrazu rybky snažili dostať z dosahu, bolo jasné, že prichádza útok. V tom momente bolo treba potopiť hlavu pod vodu a stlačiť spúšť fotoaparátu alebo sa poriadne nahnúť cez okraj lode a tiež stlačiť spúšť fotoaparátu. Čeluste sa totiž blížili.
Po ďalšej polhodine sa konečne ukázal ON. Veľký asi tri a pol metrový predátor. Do klietky naskákali prví piati dobrovoľníci a asi po 10 minútach sa striedali ďalšie a ďalšie skupiny piatich ľudí.
Žralok pomaly plával v malých kruhoch okolo lode. Vždy, keď sa blížil k návnade, snažil sa ju uchopiť do zubov. Kŕmič mu ju však potiahol vždy rovno spred rypca. Skúšal však pokojne ďalej. Po štyroch až piatich pokusoch sa dozvedel, čo potreboval vedieť. Naštudoval si rýchlosť a smer úniku "koristi". Ponoril sa. Chvíľu ho nebolo. Ukážka sily, rýchlosti a agresie prišla znenazdajky. Zrazu bol tam. V plnej sile a rýchlosti.
Takto sa to opakovalo asi hodinu. Žralok ale menil stratégiu lovu. Niekedy to skúsil hlbinným útokom, kedy vyplával spod lodi. Zbadali sme ho až v poslednej desatine sekundy. To už zaťal zuby do hláv a miernym pohybom hlavy ich odtrhol z motúza. Plavák vždy vypľul. Plasty mu nerobia dobre.
V iných prípadoch použil hladinový skok. Podobne ako keď skáče delfín. Z kľudového plávania sa jediným pohybom chvostovej plutvy dostal do rýchleho útoku. Skočil a zahryzol. Výsledok bol vždy rovnaký. Korisť nemala šancu.
Po dvoch hodinách nastal čas vrátiť sa na breh. Stačilo prestať vnadiť a žralok sa stratil v hlbinách.
Mal som pocit, že sa na mňa naposledy usmial. Po ukážke toho, čo žralok dokáže, som presvedčený, že by sa so mnou rád pohral. Ďakujem pekne.
S vylodením si miestni nerobili problémy. Zapriahli lode za čakajúci traktor a vytiahli ich aj s klientami rovno na breh
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára