Keď cestovanie človeka niečo naučí, tak je to rozlišovanie skutočných životných problémov od odchýlok z luxusného života, tak ako ho žijeme v Európe. Túto myšlienku nemám z vlastnej hlavy ale úplne s ňou súhlasím. Pri pohľade na životné podmienky tejto rodiny sú všetky naše "nekonečne nafúknuté problémiky" len odchýlkou od nekonečného komfortu. V Namíbií sme boli v čase miestnych prázdnin. Preto bola púšť plná detí. Keď sme dorazili na miesto, kde Gabriel bežne pre klientov pripravuje obed, už tancovali v afrických rytmoch. Rýchlo som zjedol malé sústo a začal fotiť. Bol som zhruba sto metrov od diania. Nechcel som domorodcom strkať objektív rovno pred tváre. Predo mnou boli dve skupiny ľudí. Jedna dojedala studený obed a druhá spôsobne sedela, pozerala sa na tú prvú a čakala, že sa jej niečo ujde. Nebavili sme sa o tom, ale myslím, že aj ostatní ľudia z našej skupiny prehĺtali o niečo ťažšie ako inokedy. Veľa jedla zostalo. Naši z neho vyrobili balíčky v alobale, ktoré potom odniesli mame rodiny. Taký je zvyk. Ako na povel sa decká zdvihli a utekali s plastovými fľašami ku kamiónu. Všetky deti dostali rovnakú dávku vody. Bolo to dôležité, lebo sa dokázali povadiť ak niektoré z nich dostalo viac. Dospelí ponúkali svoje domáce výrobky. Konečne niečo, čo nevyrobili v Číne. Potom ukázali svoju vynaliezavosť. Solárny panel, rádio a USB kľúč stačili na to aby sa púšťou niesla africká hudba. Znovu nám zatancovali. Na prvý pohľad komercia pre turistov. Asi áno. Všetci sme ale mysleli na tú svoju rodinu a odniesli si dojem, že rodina je najviac.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára