DIVOČINA ZA HUMNOM XXIII

Vrstva snehu na svahoch Malých Karpát, teploty pod nulou, zamrznuté vodné hladiny, mrznúce hmly a inoväť na stromoch a kroch spôsobujú nedostupnosť potravy. Väčšina zveri sa prirodzene sťahuje do podhoria. Tam na pasienkoch a poliach ešte sneh nie je a potrava sa dá obstarať bez vyšších nárokov na energetické výdaje. Častejšie sa dá pozorovať, že zver vytvára kombinované čriedy. Potravy je dosť a tak si jelene , daniele a muflony nekonkurujú. Spolu sa cítia bezpečne. Viac očí, viac vidí. Len srnčia zver sa drží obďaleč. V ďalších článkoch už pôjdem za snehom do vyšších polôh. Nech reflektujem fakt, že je zima.

CEZ LOKÁLKU II

Keď kráčam po násype lokálky a pozerám pred seba, nechce sa mi veriť, že na tak krivých koľajach sa vlak nevysype niekam do lesíka. Pri pohľade z boku je ale trať dokonale rovná. Asi to bude súvisieť s nejakými optickými fígľami. Pri prvých prieskumoch oblasti som si myslel, že železničná trať tvorí prirodzenú hranicu pohybu zveri. Minimálne, že trať prechádzajú len, keď je to nevyhnutné. Nie je tomu tak. Prechádzajú ju kedykoľvek a opakovane. Dokonca využívajú na presun samotný násyp. Chôdza po pražcoch je pre človeka nepríjemná. Klásť nohy na kamene medzi pražcami je tiež na nič. Zver má ale štyri nohy a očividne si s tým problémom vie poradiť.