Všimol som si vevericu s obrovskou hlavou ako skáče zo stromu na strom. Rozbehol som sa za ňou. Začal som fotiť. Bola mimoriadne rýchla. Trvalo to už dve tri minúty a ešte stále som nevedel čo to vlastne vidím. O dvesto metrov ďalej sa mi veverica stratila v dutina na starej čerešni. Čakal som dole pod stromom či sa ešte ukáže. Pozeral si fotky a až tam som zbadal, že veľká hlava bolo vlastne mladá veverička, ktorú mama prenášala do novej dutiny. Možno do väčšej, možno do bezpečnejšej. Po desiatich minútach mama veverička vybehla a vracala sa rovnakou cestou k veľkému dubu. Vybehla po ňom aby sa stratila v dutine. Už som bol pripravený. Zase sa ukázala "veľká hlava" a hneď potom šialená naháňačka. Celých tých dvesto metrov prebehla na jeden pokus. Ani raz sa nezastavila. V behu som pálil ako zmyslov zbavený. Tušil som, že na karte bude veľa odpadu. Bola to skutočná výzva. Sotva som sa vydýchal, vyrazila pre ďalšie mláďa. Všetko sa opakovalo. Potom ešte raz. Bolo od nej pekné, že mi dala tri šance napraviť chyby.
