Po prvých prieskumoch bolo jasné, že hlavné predstavenie sa deje na najodľahlejšom mieste obory. Veľká podlhovastá lúka sa nachádza na vrchole malého kopca. Stredom sa tiahne malý hrebeň a okraje lúky sú nižšie. Celá plocha je porastená suchou a veľmi vysokou trávou. Zo žiadneho miesta nemá fotograf prehľad o tom, čo sa deje na celej lúke. Dokonca ani z vysokých posedov. Preto sme sediac na jednom z nich videli len to čo sa deje po bokoch a na vrchole lúky. Na ďalšie tri strany susediace s lesom sme nevideli. Psychika pracovala proti nám. Mali sme pocit, že práve tam, kde nevidíme, ručia jelene najlepšie. Bolo jasné, že musím zvoliť neortodoxný prístup. Klesol som hlboko na kolená a preplazil sa na hrebeň lúky a vysokou trávou som pokračoval k miestu, kde sa celý podvečer ozývalo ručanie. S mojimi kolenami a chrbátom to bol nadľudský výkon. Plaziť sa dvesto metrov nebolo med lízať. Vo vhodnom okamihu som na zlomok sekundy vystrčil krk aby som preskúmal situáciu. Hneď mi bolo jasné, že to bude stáť za to. Predo mnou stálo päť jeleňov. Najbližší bol asi len tridsať metrov a stále sa blížil. Druhý bol asi na päťdesiat metrov a neprestával ručať. Ďalšie tri stáli dolu na okraji lúky. Miesto si vybrali zámerne. Terénna depresia a les ich dokonale kryli. Snažil som sa vystihnúť chvíle, keď som mal aspoň nejakú šancu urobiť zopár fotografií a pritom sa neprezradiť. Darilo sa mi ukontrolovať päť párov očí asi dvadsať minút. Vystrkoval som foťák a robil krátke série. Mrzutosť sa pomaly menila na zadosťučinenie. To plazenie stálo za to. To už ale bol ten najbližší jeleň sotva dvadsať metrov. Len metrová suchá tráva a hormonálny pretlak spôsobili, že som bol ešte stále v hre. Samozrejme si ma všimol, prezradil ma a odbehol. Ostatné jelene už o mne vedeli. Postavil som sa a ešte som ich dofotil čo to dalo.
