Suchú, teplú a otvorenú euroázijskú lesostep v minulosti hojne obývala Krakľa belasá. Nezameniteľne modrý dravec. V celej rozvinutej Európe takýto typ krajiny ubúda míľovými krokmi. Krakľa čelí totálnemu úbytku jej habitatu. U nás už nebolo nájdené jej hniezdo 15 rokov. Našťastie v NP hortobagy jej venujú pozornosť. Vyskytuje sa tu preto primerane hojne a nie je problém ju fotografovať. Celý deň sme strávili v mobilnom kryte umiestnenom pred umelo vytvorenou dutinou. Na moje prekvapenie na ľudí nereagovala zle. Keď nás hniezdiaci pár zbadal, odleteli na všetky strany. O chvíľu však boli späť. Hneď ako niečo ulovili, vrátili sa. Neprestávali kŕmiť mladé v dutine, ktorú vyrobil miestny šikovník. Od skorého rána až do večera prinášali chrobáky, koníky, kobylky, cvrčky, pavúky a aj malé užovky. Niekedy si odsadli na pripravené konáriky. Niekedy zaleteli rovno k diere. Keď prileteli obaja rodičia naraz, vznikali v otvore zápchy.
Kryt, hniezdna dutina a odsadacie konáre v jednom.
Krakle striedavo lietali nízko ponad trávu a hľadali v nej korisť.
inokedy zase sedeli na strategicky dobre umiestnenom konári a pohľadom prezerali plochu pod sebou. Keď zbadali korisť zniesli sa dolu a ulovili ďalšie sústo pre vždy hladné deti.
S takouto korisťou sa zdržali v dutine dlhšie. Predpokladám, že hadíka porcovali všetkým mladým. Jeden by sa s tým mohol zadrhnúť.
Ostrý hák na konci zobáku umožňuje delenie koristi na menšie kusy.
