Voda konečne klesla na prijateľnú úroveň. Ani nocujúce kačky si nenamočili bruchá na blízkych plytčinách. Labutiam sa voda sotva prelievala cez blany medzi prstami. Na plytčinu priletela aj volavka. Siluety brodiacich jeleňov križovali rameno Dunaja. Pomaly sa rozvidnelo a svetla už bolo dosť. Mal som ten najhorší vietor. Fúkalo mi do chrbta a určite som zasmradil celý priestor oproti. Brodiaci jeleň bol ešte ďaleko. Tomu to nevadilo. Zrazu do vody vkročila laň s jelenčaťom. Boli odo mňa tak na dvadsať metrov. Vošla do tretiny ramena a zarazila sa. Určite ma zacítila. Urobila vpravo bok a odkráčala asi dvadsať metrov ďalej. Vyšiel za ňou aj mladý jeleň. Špicák. Znovu sa pokúsila prebrodiť a znovu dostala do nozdier môj pach. Vrátila sa na breh. Dobrú hodinu ich nebolo. Asi si tam niekde ľahli. Aspoň som sa mohol venovať inej lani, ktorá s jelenčaťom vyšla na štrkovú lavicu za mojim chrbtom. Hodnú chvíľu sa tam motali, keď stará známa skúsila tretíkrát prebrodiť, zase bola o dvadsať metrov ďalej. Tentokrát už vodu prešli. Na moju smolu sa tým vzďalovaním vyhli aj tej plytčine. Na nej by vyšli prakticky celé z vody. Takto im trčali len hlavy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára